Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Do horúcich pekiel

5. 4. 2009

Ozbrojení šialenci a teploty viac než 40 stupňov Celzia v období sucha. Trefa do čierneho. Presne do srdca Afriky, kúsok nad rovník. Sudán je najväčšou krajinou horúceho kontinentu, ktorý rozdelila občianska vojna na najmenej dve či tri časti.

Nikto z našich lekárov v tejto krajine nechcel, aby som o ňom písal. Načo si robiť slávu tým, že sú vďaka ozbrojeným hlupákom na jednom z najnebezpečnejších miest tejto planéty? Dohodli sme sa, že spomeniem aspoň ich mená tak, ako im hovoria v Afrike. Bez priezvisk. Lebo naše priezviská sú pre Afričanov aj tak nepochopiteľným jazykolamom. Nakoniec som priezviská vypustil u všetkých osôb v tejto reportáži.

 

Obrázok

Dobrá novina

Šestnásť hodín v terénnom aute na ceste-neceste z ugandského mesta Arua do juhosudánskeho Mapourditu. Do fľaše s vodou som si nasypal čaj a položil ho za okno. O dvadsať minút bol hotový, poriadne vyluhovaný. Piť čaj bol lepší nápad ako sa nalievať teplou vodou. Náš šofér, Rakúšan Norbert z organizácie, ktorá vie ako zrealizovať veľkolepé projekty humanitárnych a rozvojových organizácii, si síce vodu chladil na klimatizácii auta, ale nebolo to ktoviečo. Vypili sme ju, kým sa stihla aspoň trochu ochladiť.

Na zadnom sedadle sa vedľa mňa na hlbokých výmoľoch trmácal „Mister Marián“, predseda eRka, Hnutia kresťanských spoločenstiev detí, neziskovej organizácie, ktorá okrem iného podporuje adresné projekty práve v krajinách tretieho sveta. Napríklad kliniky v Keni, Sudáne a Ugande, podporuje aj projekty mikropôžičiek, školy pre deti ulice, drogovo závislé deti a detské prostitútky, športové aktivity chudobných...

Na prácu v Afrike nás inšpirovali naši rakúski kamaráti,“ spomína. „Prevzali sme od nich veľa skúseností. Okrem iného je to aj vianočné koledovanie Dobrá Novina, ktoré nám každoročne prináša najviac príspevkov od darcov. Naši koledníci počas posledných sviatkov navštívili stosedemdesiattisíc rodín. Koledovalo viac ako dvadsaťpäťtisíc detí a vedúcich v tisícke obcí po celom Slovensku. Rakúšania nám pomohli aj s prvými projektami. Na ich podnet sme sa dostali do Afriky. Začali sme v Keni medzi chudobnými deťmi. Postupne aj našou zásluhou vyrastali v Afrike detské domovy a kliniky. Podarilo sa nám rozbehnúť aj projekty na vzdelávanie dospelých a veľmi dôležité projekty, ktoré zabezpečili ľuďom pitnú vodu. Podporujeme siroty i ženy v domácnosti, aby si našli uplatnenie. V Sudáne sme začínali počas vojny. Spoľahli sme sa na spoluprácu s misionármi diecézy v Rumbeku,“ hovorí Marián.

 

Obrázok

 

Zostali perá

V Mapordite stojí aj Slovenský dom. Postavilo ho eRko v spolupráci s humanitárnym združením Človek v ohrození s príspevkom štátnej pomoci Slovak Aid. Dom osirel. Dvaja naši učitelia, ktorí v ňom bývali, sú už na Slovensku. Peniaze na ich ďalšiu prácu sa doteraz nenašli. Škoda. Už tu boli na návšteve ministerskí úradníci, štátny tajomník, minister školstva... Zbytočne. Nepokračovať ďalej vyzerá z pohľadu z Mapuorditu ako „strašná blbosť“. Po Slovákoch zostali v Slovenskom dome už len perá s nápisom Slovak Aid.

Aj „Doktor Barbora“, zatiaľ posledná slovenská lekárka, sa práve chystala na odchod. Na chvíľu zostal Mapourdit bez Slovákov. To tu už dlho nebolo. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety v Bratislave odovzdala tento projekt späť Trnavskej univerzite. Hádam sa im podarí už čoskoro niekoho vyslať.

Barbora strávila v Afrike už viac než rok čistého času. A príde znova. Veď už na medicínu šla s tým, že určite pôjde do Afriky. Domov si na chvíľu prinesie veľa skúseností. Hovorí, že vďaka Afrike je pokornejšia, ale dúfa, že si nič neprinesie v krvi...

Napriek všetkým ideálom sú aj tí, ktorí pomáhajú, len ľudia. „Nie je to tu ružové. Ani s kolegami to nie jednoduché. Mňa rozhadzuje, keď sú ľudia rozhádaní a separujú sa od ostatných. Aj to sa stáva. Mám odtiaľto aj veľa pekných zážitkov. Tiež s ľuďmi. Afričania sú priam nehorázne pohostinní. Oproti nim Slováci o svojej pohostinnosti iba rozprávajú. Keby som tu sama nemala čo jesť, tak určite nezomriem od hladu.“

V nemocniciach so sudánskym personálom je prístup k pacientom zlý. Stáva sa, že lekárom sa nechce do práce a „nefunguje“ ani zdravotnícky personál. Okrem toho je v štátnych nemocniciach pre chudobných veľmi draho. V Mapuordite je dostatok liekov aj vďaka našej vysokej škole Sv. Alžbety a eRku. Taliansky brat Rozário, ktorý je tu šéfom lekárov, snahu Slovenska v týchto končinách oceňuje.

Kalašnikov a hajzli

Od vyhlásenia nezávislosti nad britskými a egyptskými kolonizátormi v roku 1956 boli v Sudáne dve dlhotrvajúce občianske vojny, ktoré sú najmä náboženskym a etnickým sporom a prakticky splývajú. Tá druhá bola najdlhšie trvajúcim sporom v celej Afrike. Doteraz dva milióny obetí a štyri milióny utečencov. Na juhu krajiny žijú africké kmene, na severe arabské. Nezávisle od dvoch krvavých sporov sa odohrával aj konflikt v oblasti Darfuru medzi arabskými a africkými moslimami. Afričania sa snažia o proporčnú účasť na vládnutí. Tento ich zápas má úctyhodný motív, lenže akákoľvek vojna v Afrike nie je žiadny zamatový prevrat, na aký sme zvyknutí. Hromadné zabíjanie, či mrzačenie „nepriateľov“, hladomory, znásilňovania...

Vypisovať skratky všelijakých provládnych, protivládnych, revolučných, oslobodeneckých či iných záujmových a mocibažných skupín by pre Stredoeurópana nemalo zmysel. Okrem kalašnikova majú všetky armády spoločné aj spitých či sfetovaných vojakov, ktorým zachutila sila striel hnaných pušným prachom. Štvaní hajzli. Aj tých najväčších zabijakov možno zajtra zabijú im podobní. V celom Sudáne žije možno až 37 miliónov obyvateľov. Jeho južná časť je dnes autonómnou oblasťou. Vojnu ukončila mierová dohoda v januári 2005. O ďalšom osude krajiny môže rozhodnúť referendum o osamostatnení juhu v roku 2011. Vážnejšie konflikty v strednej časti však trvajú podnes. Je za nimi jednoduchý dôvod – ropa.

Keď je v Afrike mier, je príjemná. Z nášho pohľadu väčšinou nesmierne jednoduchá a zaostalá.

Zaujímavý je aj prístup domácich k možným prírodným nástrahám. Kým biely krúti hlavou a vystríha sa chodiť v šľapkách či sandáloch, lebo to pri množstve škorpiónov a inej hávede môže byť nebezpečné, černoch len znudene skonštatuje: „Čoho sa bojíš, keď máš šľapky?“

V Afrike si treba zvyknúť. Nováčik sa najprv v noci bojí. Nespí a striehne, čo všetko na neho môže spadnúť. Keď si zvykne, nevyvedie ho z miery ani tučný šváb v posteli.

 

Obrázok

 

Hlúpa náhoda

Druhou nemocnicou s našimi lekármi, ktorú sme navštívili, je odľahlá klinika v Marial Lou. Anesteziológ „doktor Patrik“ nastúpil na svoju prvú lekársku misiu v Afrike v deň, keď sme prišli na návštevu nemocnice. Začínal v Trnave, teraz uspáva a preberá k životu v nemocnici kdesi v Londýne. Do Afriky si prišiel po skúsenosti. Tiež si plní svoj detský sen. Traumatológ „doktor Paľo“ a gynekologička „doktor Stanka“ ho hneď v prvé ráno dôkladne zamestnali. Roboty je dosť. Zvlášť, keď sú jediná nemocnica široko ďaleko, ktorá funguje úplne zadarmo.

V Marial Lou šéfuje „doktor Benjamin“. Bol jedným z tromfových es niekdajšieho vodcu bojovníkov za slobodu južného Sudánu. Myslel na budúcnosť a ešte v čase vojny poslal prvých miestnych študentov za lekárskym vzdelaním najprv na Kubu a potom aj do Kanady. Nikto z nich sa už do späť krajiny nevrátil, iba Benjamin... A aj „vodca John“ je už nebohý. Krátko po podpise mierovej zmluvy znepriatelených strán Sudánu v Keni, pri návrate domov jeho helikoptéru zostrelili vlastní vojaci. Vraj nešťastná a hlúpa náhoda. Vraj...

Žena s komplikáciami po prirodzenom potrate. Treba ju vyčistiť. „Doktor Stanka“ dala pacientku uložiť do malej miestnosti malého baraku ženského oddelenia. Za oplieskanými dverami sú ďalšie pacientky na lôžkach. Dievčina má strach.

Myslím, že by som sa mala po tejto skúsenosti niekde doma usadiť, ale nevylučujem, že sa ešte vrátim,“ zamyslela sa Stanka. „Chýbajú mi tu základné inštrumenty, bez ktorých by sa lekár v Európe nezaobišiel. Myslím, že mnohé metódy budem musieť doma znovu objavovať. Iné veci však dokážem urobiť jednoduchšie ako v Európe. Prekvapilo ma, že juhosudánski domorodci sú milí, dobrosrdeční a ešte neskazení civilizáciou, aj keď sa neustále bijú pre kravy a ženy. Inak by sa tu možno nudili,“ usmieva sa. „O všetkom sa tu musím rozhodovať sama. Môžem sa poradiť iba s lekármi, ktorých mám práve po ruke.“

Najstarší z tímu našich lekárov v Marial Lou tvrdí, že Afrika omladzuje. Schudol, cíti sa v lepšej kondícii. „Tu je lekár postavený pred hotovú vec a musí všetko riešiť sám. Najväčší problém je so stravou miestneho obyvateľstva. To komplikuje liečbu a reakcie pacientov na ňu. Táto nemocnica je veľmi zmysluplné pracovisko, pretože pokrýva obrovský región. Je tu treba kvalifikovaných ľudí so skúsenosťami. Situácia v Južnom Sudáne je komplikovaná. Bez humanitárnej pomoci by sa tu naozaj nezaobišli.“

 

Obrázok

 

Rohaté platidlo

V oblasti, kde pôsobia naši lekári, žijú vysokí, vychudnutí, pôvodne kočovní pastieri Dinkovia. Tvoria dvanásť percent všetkého obyvateľstva Sudánu. Takmer všetci sú podvyživení. Pre biedu a vydrancovanú krajinu jedia väčšinou len raz denne len kašu z prosa. Menu si občas spestria ovocím, najmä mangom, rybami alebo menším úlovkom. Kravy v ich kultúre majú nesmiernu cenu. Zabíjajú ich len pri výnimočných udalostiach. Muž, ktorý sa chce oženiť, musí svoju nastávajúcu alebo jednu zo svojich nastávajúcich vyplatiť práve kravami. Kravy ako platidlo spôsobujú, že mladík môže naliehať trebárs na svoju sestru, aby sa rýchlo vydala a priniesla do domácnosti nejaké kravy, aby sa potom on za ne mohol oženiť. Kravy sú naozaj cenným platidlom. So ženami je to však inak. Na pohľad to vyzerá tak, že si ich muži kupujú najmä na ťažkú prácu v domácnostiach a na nosenie ťažkých bremien na hlavách. Nerobia však úplne všetko, ako sa o nich nespravodlivo hovorí. Výroba tehál či novej slamenej strechy na kruhových chatrčiach je väčšinou čisto chlapskou záležitosťou. Žena nie je len otrokyňa a slúžka. Spokojne si môže odpočinúť pri fajčení tradičnej fajky.

O Dinkoch sa hovorí, že sú mimoriadne leniví. Mnohé veci či činnosti, ktoré sú z nášho pohľadu prirodzené, im veľa nehovoria a ignorujú ich a to č,o im niekto prikáže, často vôbec nesplnia.

V južnom Sudáne je draho. Tovaru je málo a treba za neho riadne zaplatiť. Drahé sú aj kravy. Náš šofér Norbert dobre vedel, že keby nechtiac nejakú zrazil, bude musieť zaplatiť nielen premrštenú cenu za ňu, ale aj za ďalších sedem generácií kravičiek, ktoré by mohla mať, keby ju nezabil...

 

Obrázok

 

A leteli

V subsaharskej oblasti žije desať percent všetkých ľudí na Zemi, šesťdesiatštyri percent všetkých pozitívnych na vírus HIV a takmer deväťdesiat percent všetkých HIV pozitívnych detí z celého sveta. Smutná štatistika.

Duchovným otcom našich lekárov v Afrike, ale aj v Ázii je muž, ktorému hovoria „jeho ľudia“ jednoducho Profesor. Vladimír je rektor Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety v Bratislave. Väčšina lekárov iba napísala e-mail Profesorovi a o pár dní alebo týždňov už leteli.

 

 

 
Reklama

Náhľad fotografií zo zložky Južný Sudán 2009

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.